Ako hráč vyhorel. Stará sa o výchovu mladých...

Richard Mišinský nadväzuje na rodinnú tradíciu. „Môžem otvorene povedať, že to bol ten správny čas"

Bol kapitánom basketbalistov Slávie TU Košice, ktorí ešte v roku 2007 vybojovali pre naše mesto historický prvý titul majstra Slovenska v mužskej extralige. Ešte predtým v roku 2006 získal s technikmi aj bronzovú medailu. Richard Mišinský mal len 30 rokov, keď ukončil aktívnu hráčsku kariéru. Pri basketbale však bývalý rozohrávač Košíc, Žiliny, Komárna a Spišskej Novej Vsi naďalej zostal. Stará sa totiž o výchovu mladých basketbalistov v mládežníckom klube RIM Basket Košice, ktorý založil v roku 2012. 

Neľutujete s odstupom času, že ste v roku 2010 ukončili hráčsku kariéru v takom mladom veku, už ako 30-ročný?

„Môžem otvorene povedať, že to bol ten správny čas. Ako basketbalista som vyhorel, nemal som chuť už ďalej pokračovať v kolotoči tréningov, zápasov, cestovania. Už ma to viac ubíjalo a radosť zo športu sa začala vytrácať. Nechcel som sa už ďalej živiť basketbalom, tento šport sa mi presýtil. Nebolo za tým nič iné, veď som nemal žiadne zdravotné problémy a ako hráč som si mohol vyberať z viacerých ponúk na ďalšie pokračovanie v kariére. Povedal som si však, že stačilo a aj po rokoch môžem otvorene povedať, že to bol správny krok, ktorý som nikdy neoľutoval. Ak by som vtedy pokračoval ďalej v hráčskej basketbalovej kariére, už by som to len zbytočne silil. Mal som vtedy ponuku z Prievidze, ktorá sa v nasledujúcej sezóne stala majstrom Slovenska, ale ani za tým nebanujem.“

Rozhodli ste sa, že budete viesť iný život, v ktorom basketbal a šport nebudú na prvom mieste. Kam smerovali vaše ďalšie kroky?

„Našiel som si civilné zamestnanie, s ktorým som spokojný, pracujem vo Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti. Voľný čas venujem snúbenici a výchove basketbalovej mládeže v Košiciach. Život bežného človeka je trochu odlišný, chvíľami možno aj ťažší od života športovca, ale snažím sa a najdôležitejšie je to, že sa cítim v pohode. Basketbal mi ako hráčovi odvtedy nechýbal, nikdy som nepomyslel na to, že sa k nemu ako hráč ešte vrátim. Bral som to tak, že všetko pekné sa raz skončí.“

Najkrajšie chvíle hráčskej kariéry ste prežili v rokoch 2005 až 2007. Najprv v sezóne 2005/2006, keď Košice získali v extralige bronz, no a najmä v ročníku 2006/2007, keď sa Slávia TU radovala vôbec z prvého majstrovského titulu v mužskej extralige pre Košice. Ako si spomínate na tieto úspechy?

„Bolo to krásne obdobie, basketbalom sme sa zabávali, v mužstve bola perfektná partia, tím bol zložený takmer výhradne jedine zo samých Košičanov. Bolo to veľmi srdečné. Už sezóna, ktorú sme zakončili bronzom, bola veľkým úspechom. Titul o rok neskôr bol tou čerešničkou na torte. Paradoxne, keď sme ho získali, až také obrovské emócie a nadšenie to vo mne nevyvolalo. Pozor, nechcem tým v žiadnom prípade povedať, že si titul nevážim alebo že som sa z neho neradoval, ale finálová séria proti Interu Bratislava sa niesla jasne v našej réžii. Vyhrali sme hladko 4:0 na zápasy, navyše rozhodujúci duel sme ukoristili na palubovke súpera, takže sme nevyhrali pred zaplnenou košickou halou pred vlastnými fanúšikmi. Naozaj som si myslel, že tú majstrovskú radosť budem prežívať trochu divokejšie. Už o pár mesiacov prišlo nepríjemné vytriezvenie, keď sme v nasledujúcej sezóne s výrazne oslabeným tímom skončili v extralige na poslednom mieste, vtedy však zo súťaže nikto nevypadával. Z našej majstrovskej partie som doteraz v pravidelnom kontakte s Robom Nuberom, Rišom Leškom, Ľubom Utľakom, čiastočne s Pištom Svitekom.“

V roku 2012 ste sa rozhodli založiť mládežnícky basketbalový klub RIM Basket Košice. Čo vás k tomu viedlo?

„Po skončení aktívnej hráčskej kariéry som si na pár rôčkov od basketbalu úplne oddýchol, ale cítil som v sebe vnútornú chuť pracovať s mládežou. Chcel som v Košiciach pomôcť k výchove mladých basketbalistov, keďže v tejto oblasti vznikla v našom meste obrovská diera. Náš klub od svojho vzniku čo najefektívnejšie pracoval s financiami od rodičov za členské mesačné príspevky, snažili sme sa učiť chlapcov basketbal, záležalo nám na tom, aby bol tréningový proces na čo najvyššej úrovni. Deti absolvujú v rozbehnutej sezóne tri basketbalové tréningy týždenne na ZŠ Hroncová a raz do týždňa majú buď gymnastiku v priestoroch FamilyGym Oáza alebo zájdu s trénermi na plavecký tréning.“

V klube sa okrem vás venovali trénerskej práci aj bývalý košický basketbalista Ľuboš Kováč a Róbert Nuber, ktorý šesť rokov figuroval v kádri slovenskej seniorskej reprezentácie a okrem zisku titulu v Košiciach ochutnal aj legionársky chlebík v Székesfehérvári a Poděbradoch.

„Keď sme začínali, mali sme tridsať detí, postupne sme organizovali ďalšie nábory a rozširovali sme našu základňu. Momentálne máme sedemdesiat chlapcov. Počas našej existencie sme na majstrovstvách Slovenska v kategórii žiakov do 12 rokov a žiakov do 13 rokov obsadili aj tretie a štvrté miesto, to považujem za veľký úspech. Snažíme sa o systém športovej výuky od najdôležitejšieho stupňa vývoja detí – od prípravky. Zoznamujeme deti so športovými aktivitami v čo najnižšom veku, teda v období, keď sa vytvárajú základné návyky. Dbáme na správny rozvoj všestranných pohybových schopností, hravosti a súťaživosti. Základ je, aby od nás deti po tréningu odchádzali domov spokojné a šťastné. Do športovej prípravy v minibasketbale sa u nás zapájajú aj deti vo veku šesť-sedem rokov a takto ďalej pokračujú v našom klube. Najprv hrajú minibasketbal s menšou loptou na kôš vo výške 260 cm. Šiestaci na základnej škole už hrajú s rovnakou malou loptou na normálny 305-centimetrový kôš. A chlapci v siedmom ročníku prejdú na veľkú loptu s klasickou výškou koša. Aj v lete, keď je obdobie prestávky medzi jednotlivými sezónami, sa snažíme pre naše deti nachystať zaujímavý program. Práve tento týždeň u nás prebieha letná basketbalová škola. Chlapci majú v pláne okrem basketbalu a rôznych basketbalových súťaží aj plávanie či výlety. Cieľom je, aby sa aj počas letných prázdnin niečo nové naučili a aby si pri športe užili predovšetkým zábavu.“

Vaše zaangažovanie do projektu RIM Basket Košice je maximálne, založili ste tento klub, riadite jeho život, ste prakticky jeho jediným funkcionárom, okrem toho sa venujete aj trénerskej práci.

„Bolo mi jasné, že ako hráč sa už ku basketbalu nevrátim, ale táto pozícia, keď môžem pomáhať k výchove nových hráčov, mi vyslovene vyhovuje. Baví ma pracovať s mládežou, odovzdať chlapcom časť mojich znalostí, zároveň sa s nimi radujem z ich herného napredovania, ale aj víťazstiev a úspechov. Každým rokom sa snažíme posúvať prácu v klube na vyššiu úroveň, pre mňa je tento druh basketbalovej práce výborným druhom relaxu po civilnom zamestnaní. Zároveň tak trochu nadväzujem aj na rodinnú tradíciu, veď aj môj otec aj strýko sú basketbaloví tréneri.“

Avizujete smelé plány s výhľadom do budúcnosti, prezradíte viac?

„Od novej sezóny 2019/2020 má náš klub nového partnera a podnikáme kroky, aby sme pozdvihli celú úroveň klubu. Chceme mať profesionálnych trénerov, k nim aj asistentov, nájsť ďalšie reprezentatívne priestory na trénovanie, osloviť väčší počet detí, ktoré by mohli mať záujem o basketbal a zároveň popri tom zlepšovať svoju športovú kultúru. Celé naše úsilie má viesť k tomu, aby v Košiciach opäť fungovala kompletná mládežnícka basketbalová pyramída, výhľadovo aj so seniorským tímom s cieľom vybojovať pre Košice znova miesto v mužskej extralige. Je to ale ešte veľmi dlhá a ťažká cesta, ale opakujem, netajíme sa tým, že chceme vytvoriť kvalitnejšie podmienky pre rozvoj mužského basketbalu v našom meste. Košice sú basketbalové mesto a bolo by super, keby sa tu hrala mužská extraliga. Myslím si, že mladým chlapcom by veľmi pomohlo, ak by mali v meste svoje mužské vzory.”

Sledujete dianie v slovenskej extralige? Ako ste vnímali obrovský úspech klubu KB Košice v podobe zisku extraligového striebra v sezóne 2017/2018, ale, žiaľ, vzápätí aj šokujúci koniec klubu a jeho zmiznutie z basketbalovej mapy Slovenska?

„Veľmi som sa potešil, keď sa objavil na scéne tento ambiciózny klub. Prial som mu úspech, ten sa aj dostavil v podobe zisku druhého miesta. Je smutné, čo sa potom udialo. Všetko spľaslo ako taká bublina, je to škoda pre celý košický basketbal. Aj náš klub bol na býkov nepriamo napojený, veď naše deti žili basketbalom naozaj odušu, chodili sa pozerať na domáce zápasy býkov, videl som na nich ešte väčší zápal pre basketbal. Teraz na deťoch badám, ako im chýba, že nemajú priamy kontakt so svojimi vzormi. Tešili sa na každý ligový zápas, aj to bola pre nich motivácia, keď videli zaplnenú halu a radosť, akú býci rozdávali svojim fanúšikom. Teraz sa nemajú chodiť na koho pozerať. Basketbalové dianie, samozrejme, sledujem aj na diaľku, mám prehľad o našej domácej súťaži. Na zápasy košických býkov som sa chodil pravidelne pozerať do hľadiska, keď hrali doma. Okrem toho som si možno o čosi viac všímal výsledky Komárna, na ktoré mám krásne spomienky najmä vďaka kolektívu, ktorý sme tam vytvorili a na fanúšikovské zázemie v meste. Spomedzi jednotlivcov si najviac všímam ako sa darí mojim dvom bývalým spoluhráčom a kamarátom, Mišovi Baťkovi a Rišovi Körnerovi.“

Angažovali Richarda Leška

Od sezóny 2019/2020 bude v klube RIM Basket Košice trénersky pôsobiť Richard Leško, bývalý asistent trénera a funkcionár KB Košice, ktorý bol ako hráč tiež pri zisku basketbalového titulu Slávie TU Košice v roku 2007.

„Naozaj sa veľmi teším na nový vietor, ktorý Rišo Leško prinesie. Náš projekt sa mu natoľko zapáčil, že sa rozhodol prísť do nášho klubu. Dúfam, že tak ako tréner Robo Nuber nadchol našich chlapcov, tak teraz Rišo Leško zaradí ďalšiu rýchlosť a spolu s Nuberom utvoria trénerskú kostru klubu. Spolu s Nuberom trénujeme našich chlapcov od vzniku klubu. Robo je maximálne sústredený na prácu a dáva chlapcom skutočne všetko na tej najvyššej úrovni. Som mu vďačný za celú prácu a obdivujem ho, že dokáže naďalej pokračovať v basketbale ako profesionálny tréner. Moja veľká vďaka patrí aj trénerovi Ľubošovi Kováčovi, ktorý tiež odviedol kus dobrej roboty, ale vzhľadom na iné povinnosti sa rozhodol ďalej v našom klube nepokračovať. Naďalej s ním ostávame v kontakte, možno nám bude pomáhať aspoň s prípravkou,“ skonštatoval R. Mišinský.

Šialený večer, keď mu padlo všetko

Pamätným extraligovým zápasom v kariére Richarda Mišinského bol duel, v ktorom Slávia TU Košice doma deklasovala Prievidzu 102:77 a on zaznamenal úctyhodných 45 bodov. Išlo o zápas v sezóne 2007/2008, keď Košičanom patrilo ako úradujúcim majstrom (avšak s podstatne oslabeným kádrom) posledné 12. miesto v tabuľke.

Čo však zarezonovalo najviac, bol fakt, že Mišinský v tomto súboji premenil všetkých deväť svojich trojkových pokusov, päť pokusov za dva body a mal tiež stopercentnú bilanciu trestných hodov (8/8). Nevídané!

„Ani s odstupom toľkých rokov na to nemám vysvetlenie, že sa mi takto zadarilo. Bolo to niečo neuveriteľné, večer, aký sa prihodí maximálne raz za kariéru. Som rád, že som niečo také zažil. Veď do tohto spomínaného zápasu bolo mojím streleckým maximom 31 bodov. A zrazu 45 bodov, navyše po bezchybnej streľbe,“ zaspomínal si s vyše desaťročným odstupom s úsmevom na tvári Richard Mišinský.

Čítajte viac: https://kosice.korzar.sme.sk/c/22170840/ako-hrac-vyhorel-teraz-sa-stara-o-vychovu-mladych-basketbalistov.html#ixzz5x2N81qkC